Ako už z názvu asi plynie, nedávno som bola v kine práve na tomto filme. Nechcem písať o tom, ako sa mi film (ne)páčil, ale o myšlienke, ktorá ma v ňom oslovila. O šialenstve našom každodennom.
Každý z hrdinov filmu mal to svoje: otec držal fľašu piva a pozoroval, ako z hrdla fľašky vychádzajú pivové bublinky. Matka na neho podčasom vyštekla (cháp doslova), aby mu dokázala, že sa už nevie zľaknúť, a teda, že zdementnieva. Syn pracoval na letisku a bol schopný prejsť na zdvižnom vozíku cez celú Prahu, či uvariť "lektvar" z odstrihnutých vlasov, len aby získal späť svoju lásku. Jeho láska zase sem-tam pozerala von oknom a keď išiel okolo telefónnej búdky nejaký sympatický muž, tak mu do búdky zavolala a predstierala "osudovosť" stretnutia.
Aj ja mám okolo seba ľudí s ich obyčajnými šialenstvami. Rituálmi.
Kamarátku, čo všetko musí jesť symetricky, a ak jej náhodou niekto odje mimo systému symetrie, už to nedoje.
Ďalšiu, ktorá na každú skúšku nosí ako talizman malého plyšového ružového pantera, a keď ho zabudne, tak na skúšku ísť odmietne.
Moja mama má každý deň RRR (ranný raňajkovací rituál) : v kuchyni si spraví raňajky, pričom priloží aj nejaký salámik pre psíka a idú sa spolu naraňajkovať do obývačky, v televízii musia bežať Raňajky so Slovenskou televíziou.
Počula som o dievčati, ktoré nebublinkový nápoj (mlieko, džús,...) nepije skôr, ako špáratkom poprepichuje bublinky. Ešte šťastie, že sa to u nej netýka aj minerálky alebo kofoly, to by sa riadne namakala.
Iná kamarátka zaspáva iba pri hudbe Nicka Cave, pričom je už tak napodmieňovaná, že zaspí po štvrtej pesničke, a keďže je to pre ňu album "na spanie", viac ako štyri pesničky z neho nepozná.
Kamarátovým šialenstvom každodenným je, že si mobil ráno zapína presne o 8.34, skôr sa mu nedovoláte.
Nepochybujem, že ešte veľa ľudí by mohlo prispiesť do databázy denných rituálov či drobných šialenstiev. A preto mi napadá: je takéto drobné šialenstvo to, čo nás zachraňuje pred tým, aby sme sa nezbláznili? Alebo už aj drobný rituál znamená, že "šialení" sme?